18/10/2019 - 28/11/2019

Iné vízie / Other visions

Dátum/Date
18/10/2019 - 28/11/2019

Čas/Time
Celodenná

Miesto konania/Location

Dom umenia Arteska

Partizánska 63, 962 12 Detva

Slovakia



Päť videí pohybujúcich sa na hranici výtvarnej a filmovej scény vytvára jedinečný náhľad do súčasného slovenského vizuálneho umenia.

Bez ľudí
András Cséfalvay

Niekto sa pozerá a dalo by sa povedať, že je to objektívne oko, ktoré raz lieta, inokedy stojí úplne pevne. Pozorné oko podobné tomu nášmu, ale aj nie, lebo sa nesústredí na tváre, na figúru, ani na pohyb. Evolučné vybavenie tohto tvora nebezpečenstvo v človeku nerozoznáva a dokonca je voči prítomnosti človeka indiferentné. Nie je to kamera sama, kamerou niekto hýbe. To, že nejaká motivácia existuje, je jasné. Ale aká motivácia? Nejaký výskum?
Vybranými video prácami pre tohtoročné Iné vízie SK tiahne spôsob pozerania na svet, ktorý nie je ani mechanickou kamerou, ani subjektívnym ľudským pohľadom.
Pozeráme sa na svet z pohľadu entity, ktorá je mechanická, no nezaberá miesto. Je inteligentná, hoci to, čo je živé, ju nezaujíma viac než to, čo živé nie je. Vo videách sa nachádzajú postavy (alebo možno len telá), ktoré zo záberov vychádzajú či odchádzajú. To, čo robia, je niekedy dôležité a niekedy vôbec nie. V niektorých momentoch by sa tieto obrazy dali identifikovať ako post-apokalyptické – obrazy doby po ďalšom veľkom nastávajúcom vymretí živočíchov na zemi. Kladiem si otázku, čí je to pohľad… Kto sa pozerá po tom, čo my ľudia už nie sme? Aká inteligencia pláva, plachtí bez tiaže v priestore so záujmom a motiváciou? V inom filme si uvedomujem, že tento pohľad neexistuje vyslovene až po tom, čo tu nebudeme, ale je prítomný už teraz. V záberoch sú ľudia a objekty často na rovnakej úrovni. Hybridy, objektovo-živé tvory spolu s húsenicami, morom igelitu, strojárskym mechanizmom alebo animovanými pandami.
Tento pohľad ma zaujíma, lebo po objektívnom oku nezainteresovaného vedeckého experimentátora zo 17. storočia a po nezainteresovanom oku dokumentárnej kamery, ktoré väčšinou ukrývajú ospravedlnenia antropocentrizmu, je to nový, subjektívny, a predsa nie celkom antropocentrický pohľad, ktorý (hoci stále skôr metaforicky) umožňuje myslieť a predstavovať si iné myslenie, inú fantáziu. Oproti objektívnej kamere neodhaľuje pravdu, ktorá dorazila na objektív a tým podčiarkuje stálosť faktov. Skôr naopak, ukazuje fragilné fakty žijúce vo forme vzťahov. Ak existuje motivácia ich vidieť, sú tam. Kým ľudia majú motiváciu tak a tak kategorizovať svet, tie kategórie sú reálne. Ale je ten náš jediný spôsob kategorizácie? A čo teda bude po nás? Nechcem povedať, že je možné sa zbaviť antropocentrizmu, no pri tých filmoch sa niečo zjavuje, niečo je možné tušiť… Ide o strojové videnie? Alebo niečo úplne iné? Neviem.

Vladimír Havrilla: Pandy cartoon
Martina Štammová: Sen
Michal Žilinský: Aula: Areál univerzálnej latencie

Neprítomnosť kamery a beztiaž sa v prvých troch filmoch tohto výberu dá pripísať používaniu 3D animácie. Nový pohľad je tak kontrolovaný aj komponovaný autorom, avšak niekedy (práve v dôsledkov limitov nástrojov) sa ocitáme v nepríjemnom, nepoznanom a znepokojujúcom svete. Napriek vtipu Havrillovho videa je loopovaný pohyb ženskej figúry a pánd znepokojujúci. Sú tie telá úplne zbavené dôstojnosti, života? Skončíme takto alebo nás vídí niekto už teraz?
Vo filme Martiny Štammovej je možné, že za surovosť animovaného filmu môžu limitované skúsenosti s 3D animáciou. Nedá sa však nepripomenúť, že pomerne jednoduchý príbeh sna o raji, ktorý sa na konci ukáže ako mŕtva príroda a ilúzia, je po celý čas sprevádzaný odosobneným ale zvláštne zameraným pohľadom. Áno, zničil si si svet – konštatuje pohľad postavy vo filme. Postava je sklamaná a my sa naďalej pozeráme na mŕtve konáre. Neviem, ako rozlišovať živé a neživé.
Neviem, do akej miery to bola snaha animátorky, ale niečo sa možno aj mimovoľne v tej chladnosti a jednoduchosti odokrylo.
Videopásmo Michala Žilinského je meditáciou nad rozkladom. Rýchlym rozkladom biologickej hmoty a pomalým rozkladom plastov či ropy. Hoci je komponovanie obrazu a 3D pevne v rukách majstra, stále pláveme a približujeme sa k mikroskopickej blizkosti, aby sme sa oddialili na desiatky metrov. Ani tu sa nepozerá človek. Je to niečo malinké… robotická mucha alebo takto sa pozerá boh?

Katarína Karafová, Michal Huštaty: Model Situations I. – XIII. The Art of Documentation
Pavlína Fichta Čierna: Moje nanostroje alebo tajné pravidlá o povahe súkromných úvah

Dielo Kataríny Karafovej a Michal Huštatyho je teoretizujúce a reflektujúce video, ktoré rozoberá práve rámcovanie pohľadom. Výroky o dokumentovaní performance podporujú závislosť videného a toho, čo vykonáva pohľad. Pozerá sa. Niečo robí. Video ukazuje v prvom rade ľudí, ktorí vytvárajú vzťahy s objektmi, ne-ľudmi a v kontexte ostatných videí sa mi vynára problematika preformovania faktov a konštruovanosti ľudského pohľadu. To, čo vidíme, je motivované tým, čo chceme a čo je pre nás užitočné vidieť.
Vo videu Pavlíny Fichta Čiernej je stredom záujmu umelcovo telo. Ale aj pri tomto filme mám pocit, že ten pohľad má nejakú motiváciu. Pomáha tomu zvuková stopa, výskum tela, dýchania, pohybu, ktorý nevykonáva ďalší človek, ani kamera na statíve. Ten tvor niečo chce, niečo sa chce dozvedieť, porovnáva vzory správania. Môže to celé takto vidieť jeden zo žeriavov? Všetko sa javí ako vzťahy. Celky, ktoré sa javili ako jednota, sa rozpadajú na fragmenty a veci, ktoré sa predtým javili ako rôzne, sa teraz spájajú a vytvárajú nové vzťahy, nové jednoty. Vytvárajú nové kategórie, nové fantázie.
Stále však zostávajú pohľady bez ľudí.

Five videos moving on the border of the art and film scene create a unique insight into contemporary Slovak visual art.

Without People: András Cséfalvay

No one is looking. It could be said that it is an objective eye; it flies, then it stands completely motionless. It is a careful eye, in some ways similar to ours and in some ways it is not similar at all, because it does not focus on face, figure or motion.The evolutionary equipment of this creature does not see humans as a danger. It could even be said that it is inattentive to the presence of a person. It is not the camera itself, the camera is being moved by someone; it is clear that some motivation exists. But what is the motivation? Some research? The selected videos of this year‘s Other Visions SK combines a way of looking at the world, which is not seen through a mechanical camera or a subjective human view.
We observe the world through the perspective of an entity that is mechanical but does not occupy any space. It is intelligent, yet it does not care for the animate any more than for the inanimate. In the videos there are figures, or maybe only bodies, which come in or go out of shot, and what they do is sometimes important, and sometimes not at all. Some moments could be identified as post-apocalyptic images; images of a time after another great extinction of the species on Earth. But I wonder: whose view is it? Who is watching when there are no humans left? What intelligence floats and sails weightlessly through space? It floats with interest and motivation. In another film, I realize that it is not a view that will exist after we are no longer here, but this view is already here; in the shots there are people and often objects on the same level; hybrids, objectively living creatures along with caterpillars, seas of plastic, automatic mechanism and animated pandas.
This view interests me because, after the objective eye of an impartial experimental scientist from the 17th century and the equally objective eye of the documentary camera, who can justify themselves with anthropocentrism? It is a new, subjective and yet totally non-anthropological view that allows you to think, if only metaphorically, to envision different ways of thinking and different fantasies. Unlike the objective camera, it does not reveal the truth that came to the lens and underscores the facts in their permanence. On the contrary, it shows fragile facts in the form of relationships; when there is motivation to see them, they exist. If people have motivation to categorize the world, then the categories are real. But is our way of categorizing the only one? What will happen after we are gone? I‘m not saying that it‘s possible to get rid of anthropocentrism, but there is something shown in these films, something is felt … Machine vision? Or something completely different? I do not know.

Vladimir Havrilla: Pandy Cartoon
Martina Štammová: Dream
Michal Žilinský: Aula: Area of Universal Latency

The absence of a camera and weightlessness can be attributed to the 3D animation in these three films of this selection. This new view is therefore controlled and composed by the author but some- times, due to the limitations of the instruments, we find ourselves in an unpleasant, unknown and disturbing world. Despite the wit of Havrilla’s video, the looped movements of the female figure and the pandas are alarming, perhaps even dangerous. Are the bodies completely deprived of dignity, of life? Is this how we will end up, is someone already watching us now? In Martina Štammová’s film, it is possible that the rawness of the animated film is caused by her limited experience with 3D animation. However, it must be said that the relatively simple story of a dream about a paradise which, in the end, turns out to be dead nature and illusion, is accompanied by a disinterested, but interestingly focused view.Yes, you have destroyed your world, says the view to the film character. The character is disappointed. But we keep following the dead branches. I do not know how to differentiate the animate from the inanimate. I do not know to what extent it was the animator’s effort, but something in that coolness and simplicity may have been unintentionally uncovered.
Michal Žilinský’s videos are a mediation on decomposition: rapid decomposition of biological mass and slow decomposition of plastics. The compilation of images and 3D is firmly in the hands of the author, but we still float, we get into microscopic proximity only to suddenly move tens of metres away. This video is also not from the point of view of a human, it is viewed as if by something tiny like a robotic fly, or perhaps God?

Pavlína Fichta Čierna: My Nanomachines or Secret Rules on the Nature of Private Thoughts
Katarína Karafová, Michal Huštaty: Model Situations I.-XIII. The Art of Documentation

In the video by Pavlína Fichta Čierna, the artist‘s body is the centre of attention. But even in this film I have a feeling, and the soundtrack supports my opinion, that the body’s breathing and movement are not being examined by another person or a camera on a tripod; the view has some motivation. The creature wants something, wants to learn something. It compares patterns of behaviour, similar movements, can one of those cranes see like this? Everything appears to be a relationship. Wholes that seemed uniform break into fragments, and things that seemed separate now join and create new relationships, new unities. They create new categories, new fantasies. The piece by Katarína Karafová and Michal Huštaty is a theoretical and reflective video which deals with the framing of views – Model Situations I.-XIII. The Art of Documentation. Statements about performance documentation support the dependence of the observer and the observed. They are watching. They are doing something. First, the video shows people who create relationships with objects, inhumans, and in the context of other videos, I remember the topic of transforming facts and constructing a human perspective. What we see is motivated by what we want and what is useful for us to see.
But there are still views without people.

NÉ VÍZIE SK vznikli v spolupráci s PAF, 4 ŽIVLY a Kinečko.
Projekt podporili: Fond na podporu umenia a Bratislavský kraj, najlepšie miesto pre život.

Rozhovory s autormi

Časopriestorová sloboda je môj splnený detský sen – rozhovor s víťazom tohto ročníka Michalom Žilinským

Chceme uveriť, že čary existujú – rozhovor s finalistkou Martinou Štammovou