Rozhovor s Marošom Bauerom
- december 27, 2019

Rozhovor s Marošom Bauerom

Maroš Bauer – univerzálny fotograf, ktorý dokáže vo svojej tvorbe obsiahnuť akýkoľvek žáner a techniku. Má vyvinutý nesmierne silný zmysel pre priestorovú kompozíciu, ktorý naplno využíva vo svojej  tvorbe. Určite všetci tí, ktorí už mali možnosť vidieť jeho výstavu pod názvom „Taký obyčajný deň“, mi dajú za pravdu, že jeho fotoobrazy nie sú len obyčajnými fotografiami. Skutočne majú priam až zarážajúcu emocionálnu a výpovednú hodnotu. Maroš je umelec, ktorý vo svojej tvorbe veľmi rád šokuje a provokuje obrazmi z nášho bežného života. Nemá problém poukazovať na veci, ktoré sa snažíme skrývať pod pokrievku, hoci sú súčasťou našich životov. Myslím, že práve v tom je tá emocionálna sila jeho tvorby, ktorú keď si obyčajný smrteľník prezrie, zostane najprv v šoku, potom prejde do nemého úžasu, až je nakoniec donútený k hlbokému zamysleniu a skúmaniu podstaty vystavených diel.

Väčšinu svojho času však Maroš venuje umeniu ako celku. Je zakladateľom a zároveň hlavou aj krkom Domu umenia Arteska v Detve, kde sa snaží vytvoriť silnú umeleckú kolóniu, ktorá by dokázala posúvať umenie ďalej medzi ľudí, pretože práve umenie je to, čo nás robí lepšími, vnímavejšími a samozrejme aj vyspelejšími.

Viac o Marošovi Bauerovi sa, sa dozviete z tohoto rozhovoru.

Ahoj, Maroš. Takže začnem pekne od začiatku. Ak si ešte pamätáš, prezraď nám, kedy si prvýkrát držal fotoaparát v ruke?

Fúúúha. Nooo, to som mohol mať nejakých sedem rokov?

A ako si sa k nemu dostal?

Vieš to bola doba ťažkého socializmu, takže málokto mal fotoaparát v rodine. Otec vtedy kúpil fotoaparát a zväčšovák v Rusku. Bola to nejaká Smena, ktorá sa mi dostala do rúk. Ako najstaršie dieťa som ho dostal na starosť, aby som sa s ním nejakým spôsobom naučil robiť. Očakávalo sa odo mňa, že budem robiť rodinné fotečky do albumu.

A to si sa s ním učil fotiť sám?

Učil som sa sám. V tej dobe internet neexistoval a miesto internetu fungovala knižnica a podobné veci, takže som poznatky získaval z takýchto zdrojov.

Klobúk dolu pred tebou, že si už ako sedemročný chlapec dokázal ovládnuť túto techniku. A ako si sa naučil robiť fotky? V tej dobe neboli digitálne fotoaparáty a vyvolávanie fotografií bol dosť zložitý proces.

Tak vtedy boli dve možnosti. Buď si dal človek fotky vyvolať vo fotolaboch, alebo si ich vyvolal sám. Keďže k nám vtedy spolu s foťákom prišiel aj zväčšovák, bola to taká priama nadväznosť na vyvolávanie fotiek. Ja som sa práve preto zameral na čiernobielu fotografiu, aby som si dokázal tie fotky aj vyvolávať. Celé víkendy som trávil v kúpeľni, ktorú som obsadil a viac menej som skúšal. Zároveň to ale bola úžasná vec, pretože som práve vďaka tomu začal skúšať nejakým spôsobom do tej fotky zasahovať. Presne to bolo pre mňa to najúžasnejšie, vložiť do nej vlastný pohľad na svet.

Do kedy Ťa to držalo? Väčšina mládeže v puberte úplne zmení svoje záujmy. Ako to bolo u Teba? Sekol si s fotením práve v tomto období, alebo až neskôr?

V podstate u mňa ten fotoaparát fungoval aj počas puberty, hoci je ťažké zadefinovať, dokedy tá puberta vlastne je. Ono to bolo tak, že v tej dobe fotoaparát nebol súčasťou bežného života, a keďže ja som ho mal, a vedel som s ním narábať, tak som fotil všetky školské, aj mimoškolské akcie. Tam ma to držalo, ale ja som sa veľmi skoro ženil, prišlo manželstvo, dieťa, takže vtedy prišlo na rad odloženie fotografovania. Musel som sa začať starať o druhých, zabezpečiť byt, príjem… Vtedy som prešiel na rodinné fotografie a prestal som sa venovať vyvolávaniu.

A kedy si sa potom opäť vrátil k takému tomu foteniu, ktoré Ti dávalo viac?

Presné obdobie ti nepoviem, lebo to prišlo už s nástupom digitálnej fotografie. Začal som skúšať aj niečo iné, ako len rodinku, iným spôsobom, ale ten návrat k tvorivej fotografii prišiel, keď som sa rozhodol vyskúšať digitálnu zrkadlovku. Vtedy som sa rozhodol vrátiť k fotografii, ktorá má aj čo povedať.

Ja viem o tebe, že v tom období, keď si sa vrátil k umeleckej fotografii, si fotil zvieratká.

Vtedy som si zobral najlacnejšiu zrkadlovku, myslím, že to bol nejaký Olympus, na to, aby som vyskúšal, či ma to vôbec bude baviť. U mňa to bolo rovnaké, ako asi u každého, kto si kúpi foťák. Začneš chodiť na výletíky a fotiť úplne všetko. Potom som prešiel do toho štádia, že som začal fotiť voľne žijúcu zver. Vtedy som už prešiel aj do lepšieho fotoaparátu a začal som sa tomu venovať. Ráno som sa zobral a šiel som sa niekde zašiť tak, aby ma nebolo vidno a čakal som tam, kedy vybehnú nejaké srnečky, diviaky a podobne. To bolo to také obdobie, v ktorom som sa v podstate hľadal. Cibril som si štýl, zoznamoval som sa touto cestou s digitálom a hľadal som možnosti fotoaparátu.

Ako si sa potom dostal k tým fotoobrazom, ktoré robíš teraz, pretože to je niečo úplne odlišné?

Čo sa týka mojej tvorby, pre mňa už v mladosti bola Saudekova tvorba mimoriadne zaujímavá. Práve preto som mal v sebe vždy takú túžbu vyskúšať niečo v tomto smere, dať tým mojim fotkám výpovednú hodnotu v rámci umeleckého ponímania.

Ono je to tak, že keď ľudia zistia, že fotíš, tak to začne tým, že nafoť ma, nafoť mi toto alebo tamto, oslavu atď… Takže, mal som niečo, čo ma bavilo, to boli tie moje zvieratká. Potom to, čo robilo ľuďom radosť, rôzne akcie, podujatia… no a keďže som bol v tom čase už v Detve tak aj fotenie rôznych kultúrnych akcií ako napríklad Podpolianske slávnosti.

Tak som v podstate pomaly prechádzal aj na fotenie ľudí a popritom som si skúšal rôzne veci. Neboli to však len ľudia. Chcel som si vyskúšať všetky druhy fotografie. Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že mám aj zaujímavú kolekciu veľmi detailných makrofotografií a podobné experimenty. U mňa to bolo vždy o tom, že keď som sa do niečoho pustil, tak som chcel veľmi veľa vecí spoznať, skúsiť. No a potom to pomaličky prešlo do toho ateliérového fotenia. Vyplynulo to aj z toho, že som už mal svoj ateliér a ten mi ponúkal mnoho možností. Mohol som začať skúšať konceptuálnu fotografiu a všetky tie veci, ktoré som mal v hlave. Takže takto nejako som začal skúšať a realizovať svoje vlastné vízie.

Tvoja terajšia výstava v Arteske s názvom „Taký obyčajný deň“ je pre niektorých ľudí, môžem povedať, šokujúca. S akými ohlasmi sa stretávaš na tento druh tvojej tvorby, čo sa týka nahoty?

Ono tá výstava, ako si sama videla, nemá nahotu tela ako hlavný cieľ a ani ako nosnú myšlienku, ale ako píšem pri vstupe, výstava obsahuje nahotu tela, duše a mysle. To znamená, že to nie je o nahote ľudského tela.

Je to presne ten koncept, ktorý robím. Vnímam svet okolo seba a hľadám v prvom rade myšlienku. Na tej myšlienke potom pracujem a snažím sa ju dostať do fotografie. U mňa je vždy na prvom mieste nápad a až potom snaha ho zrealizovať. Väčšinou skončí výsledok niekde celkom mimo prvotnej myšlienky, pretože s fotografiou pracujem až kým nedostanem takú formu, s ktorou som ja spokojný.

Čo sa týka konkrétne tejto výstavy, ťažko povedať, aké sú reakcie okolia. Samozrejme, tým, že sa snažím niektoré veci dohnať až do extrému, tak sú provokujúce, šokujúce, nejakým spôsobom vyvolávajú u ľudí reakcie. To je ale, samozrejme, účelom fotografie.

Fotografia by mala sama o sebe vyvolať nejakú reakciu. Konkrétna emócia záleží vždy od človeka, ktorý sa na ňu pozerá. To znamená, že je to vecou každého jednotlivca, vecou toho, ako prijíma určité veci, čo hľadá vo fotografii. Či hľadá len obraz, alebo aj výpovednú hodnotu fotografie. Ide o to, či keď človek vidí nahú fotografiu, tak má automaticky nejaký blok a v tom okamihu už nevníma nič iné, lebo je to pre neho poburujúce. Alebo sa do fotografie zahľadí a začne ju vnímať v súvislostiach ako celok a nechá na seba pôsobiť inštaláciu ako celok a začne chápať, rozumie a tvorí si vlastný príbeh. To už záleží od pohľadu konkrétneho človeka.

Mojim zámerom však nie je nejakým spôsobom provokovať až do extrému. Mojim zámerom je skôr veci, ktoré ľudia tabuizujú, ukázať ako bežnú súčasť života.

Ľudia sa bežne tvária, že sú niektoré veci poburujúce, pohoršujúce, sú neprijateľné, ale pritom sa s nimi dennodenne stretávajú. Existujeme spolu, komunikujeme, hráme sa na niečo pred určitými ľuďmi, vykresľujeme veci inak, ako v skutočnosti sú. To je taký náš bežný život, my to proste robíme. Je to náš ľudský prejav a ja sa snažím v tých mojich fotografiách tento ľudský prejav zachytávať. Snažím sa ho oddeliť od všetkého, aby vynikol a podať ho ako nejakú samozrejmú vec, ktorá v tom ľudskom živote proste je. Človek je taký a my sa môžeme tváriť, že to tak nie je, ale  patrí to úplne bežne k tomu ľudskému životu.

No a to je presne ten môj zámer. Preto aj názov „Taký obyčajný deň“.

Opýtam sa Ťa ešte, aký je rozdiel medzi fotografiou a umeleckou fotografiou, pretože bežný človek ako ja , ktorý fotografovaniu nerozumie, väčšinou nevníma ten rozdiel. Ako to vnímaš ty? V čom vidíš ten základný rozdiel?

Ono je to tak, že medzi fotografmi je ten pojem „umelecká fotografia“ niečo divné, lebo buď je človek fotograf, alebo nie je. Niekto sa naučí (alebo nenaučí) ovládať fotoaparát a niekto sa naučí robiť aj fotografiu.

Takí tí skutočne umeleckí fotografi si nikdy nehovoria, že sú umeleckí fotografi. Oni sa vždy nazývajú len fotografmi. V podstate ten názov umelecká fotografia ani neexistuje, lebo fotografia, ako taká, je umenie a je buď uznané alebo neuznané.

Je to niečo podobné ako u výtvarníkov. Človek sa môže naučiť maľovať, ovládať techniky, ale nikdy nemusí urobiť umelecké dielo. Človek môže namaľovať to, čo vidí, naučeným spôsobom zreprodukovať niečo, čo už niekto urobil, ale nevloží do toho nič viac. Ja by som to zhrnul asi tak, že umelec vloží do toho bežného  niečo navyše.

To znamená, že bežný človek keď fotografuje, zachytáva veci, ktoré v ňom vyvolávajú emóciu, alebo si robí niečo na pamiatku, prípadne si niečo dokumentuje. Umelec sa však snaží do toho svojho diela vložiť kus seba. Bez ohľadu na to, či fotí prírodu, zvieratká alebo obnažených ľudí.

Je to človek, ktorý tvorí umenie a už pri vzniku nad tým premýšľa ako nad výsledným dielom. Bežný človek si svoje nafotené fotky doma zoberie a vyvolajú v ňom emóciu vo forme spomienky, ale keď ju ukáže niekomu inému, kto ten moment neprežil, tak mu to nedá nič. Naopak fotograf, ktorý tvorí dielo, už dopredu premýšľa nad tým, aby vytvoril niečo, čo vyvolá emócie u iných. Takže toto je ten základný rozdiel medzi bežnou a umeleckou fotografiou. Ja si myslím, že umenie ako také je práve o tom, že je zamerané na vnímanie diváka. Tá fotografia sa tvorí pre diváka. Dopredu sa myslí na to, že to budú pozerať ľudia, ktorí na mieste fotenia nezažili emócie s tým súvisiace a fotografia by im mala sprístupniť všetky tieto informácie.

Keď fotím ľudí, tak tvoríme spoločne, a práve to je tá úžasná vec, že nechávam vstupovať tých ľudí do výsledného diela. No a takto nejako sa hľadá práve tá výpovedná hodnota, ktorá osloví ľudí, ktorí budú fotografiu vidieť. Takže toto je možno nejaký ten rozdiel medzi umením a neumením.

Teraz na chvíľku odbočím od fotografie. Ako si sa ty vôbec ocitol v Detve? Ty nie si rodený Detvanec.

Ja som sa v Detve ocitol tak, ako všade inde. Som rodený Martinčan, čo málokto o mne tuší a to sťahovanie mám asi v krvi, lebo otec bol vojak z povolania a my sme sa v kuse sťahovali. Ako päťročný som skončil v Bratislave. Tam som prežil celé svoje detstvo, obdobie školy a podobne. V postate tým, že som sa veľmi skoro ženil a hľadal som bývanie aj prácu, tak som sa neskôr ocitol vo Vrábľoch, kdekade som sa sťahoval, až som sa nakoniec ocitol v Detve, kde som našiel blízku osôbku, s ktorou momentálne žijem, a s ktorou mi je veľmi dobre.

A do detvianskeho fotoklubu si sa ako a kedy dostal?

Keďže som sa chvíľu po príchode do Detvy venoval práve tomu foteniu tých voľne žijúcich zvierat, tak som hľadal možnosti ako a kde získať ďalšie skúsenosti. Chcel som nájsť nejaký okruh ľudí, ktorí sa venujú fotografii. Tak sa mi podarilo objaviť detviansky fotoklub. Po istom čase som sa ozval vtedajšiemu predsedovi fotoklubu, Petrovi Turčanovi. Prišiel som prvýkrát na ich stretnutie a ostal som až doteraz.

Ešte na záver, aj keď viem, že o Arteske si už toho popísal dosť, chcem sa opýtať skôr tak osobnejšie. Čo pre teba osobne Arteska znamená?

Arteska je do určitej miery taký splnený sen, aj keď to nie je celkom pravda. Ja som o tom nesníval. Skôr sme len využili príležitosť. V podstate sme spolu s Vratkom Boleslavským hľadali nejaký spôsob prezentácie. Nie samých seba, ale ľudí, ktorí umenie tvoria, lebo tých možností pre neprofesionálov je veľmi málo. Takže, najprv sme zakladali občianske združenie fotoklubu, lebo sme v podstate chceli niečo vymyslieť, nájsť spôsob prezentácie tvorby, ktorá existuje. Prvým našim nápadom bolo vystavovať v obchodných domoch a podobných priestoroch a chceli sme žiadať o podporu z FPU na organizovanie takýchto výstav. V podstate sme chceli nájsť spôsob, ako by sa mohli amatérski umelci prezentovať. Do toho nám prišla taká náhoda, informácia, že priestor, kde je dnes Arteska, je k dispozícii. Paradoxom je, že mi bol ponúknutý ako priestor pre ateliér, nakoľko som hľadal niečo väčšie, ako som práve vtedy mal k dispozícii. No a potom, keď som sem prvýkrát prišiel, tak skrsla myšlienka, prečo takýto úžasný priestor nevyužiť na svoje sny a vízie. Takže, toto je v podstate to, čo pre mňa osobne Arteska znamená. Je to môj splnený sen, o ktorom som v podstate nikdy nesníval. Ja som vždy chcel nájsť spoločný priestor pre ľudí, ktorí tvoria, tvoria s láskou a oduševnením, a práve priestory Artesky nám v tomto poskytujú nielen strechu nad hlavou.

Takže si sa tu v podstate našiel.

Vieš čo, vlastne áno, našiel som sa, určite áno. Nepatrím medzi ľudí, ktorí by do toho išli naivne. Bolo mi úplne jasné, že to celé bude v prvom rade o zháňaní peňazí. Výhodou pre mňa bolo to, že sa mi skĺbil do kopy záujem o umenie s mojim obchodným duchom, takže teraz to mám dva v jednom.

Ďakujem krásne za rozhovor a prajem Tebe aj Arteske, nech sa vám darí vo všetkých oblastiach a aktivitách.

Autor príspevku: Jana Kuricová-Tomaľová

Výstavu Taký obyčajný deň máte možnosť vidieť v Dome umenia Arteska až do konca marca 2020. Nepremeškajte možnosť vidieť túto emocionálnu inštaláciu, ktorá Vám ukáže fotografie úplne inak, ako ste si doteraz fotografiu predstavovali.