Rozhovor s Vladom Javorským
- december 5, 2019

Rozhovor s Vladom Javorským

Vladimír Javorský vyštudoval Katedru filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Po ukončení štúdií pôsobil ako dramaturg a režisér v Bábkovom divadle v Žiline, kde dodnes žije. Je autorom viacerých bábkových hier (Kamenný chlapec, Tri bábkové scénky, Rozprávky z koberca, Drak na nedeľné odpoludnie, a i.), televíznych scenárov (Volám sa Tina, Tajomstvo Šturmovika, Porozmýšľaj a napíš, 1979; Vynálezy hodinára Aurela, 1984; Mladí na sídliskách, Patty a Fatty, a i.) ako aj rozhlasových hier (Zem v pohybe, Podiel zo šťastia, Pramene živej vody, a i.). Množstvo humoristických poviedok, fejtónov a aforizmov uverejnil v Slov. rozhlase, novinách a časopisoch. Ilustroval niekoľko knižných publikácií. Dnes publikuje najmä na sociálnych sieťach, kde má silnú, fanúšikovskú základňu. Sú to prevažne básne, čím sa jeho terajšia tvorba líši oproti tej z minulosti. V E – vydavateľstve 1000kníh nedávno vydal dva E-booky aforizmov ( Za hrsť drobných a Myšlienky ) jednu zbierku básní s názvom Šepoty a snenia.

Ahoj, Vladko. Začnem tvojou profesiou, ktorú si vyštudoval. Prečo si si vybral práve scenáristiku a dramaturgiu?

Ja som pôvodne získal štipendium na štúdium medicíny v USA. Mal som sa stať chirurgom. Mal som iba sedemnásť, už som režíroval v Divadielku na Hlinách v Žiline. A režijné úspechy rozhodli, že som sa prihlásil na VŠMU, lebo mojím snom bolo písať, či nakrúcať filmy. Dosť som šokoval prijímaciu komisiu, ktorá adeptom na scenáristov predložila testy so 600 otázkami. Pamätám si, že som nevedel dve otázky. Čo je to „Pal Secam“ a „Libido…“ Tento vážny prehrešok v mojich vedomostiach mi láskavo odpustili…Dnes už viem, čo to je…Mal som šťastie na skvelých pedagógov z praxe…Vichta, Karvaš, Boor, Mistrík,Vilikovský, Michaelli… a mnoho iných. Mal som silný pocit, že som človek príbehov, čo sa v budúcnosti napokon ukázalo ako moje pozitívum. Po celý život študujem, čítal som knihy na tony, čítal som všetko…

Prezradím na teba, že si bol na vysokej škole v jednom ročníku so Zuzkou Kronerovou, Hankou Gregorovou, a Jarom Filipom a animovaný film ti prednášal Viktor Kubal. Filmovú réžiu si študoval u režiséra Štefana Uhera. Ako si spomínaš na tieto tvoje študentské časy?

Boli sme silný herecký a scenáristický ročník, kolegovia a kolegyne sú už hviezdami. Na scenáristike sme študovali piati, ja som bol zúfalo najmladší, taký benjamínok. Pamätám si, ako ma po týždni jedna zo spolužiačok chytila za ruku a v piatok si ma odviedla na Mestský úrad so slovami…Vladko, dnes sa zosobášime…A naozaj, svadba bola brilantne pripravená i so svedkami. Ušiel som, čo iné mi zostávalo? Týždeň sa so mnou nerozprávala, ale napokon ma predsa len oslovila so slovami, aby som z nej urobil ženu…Ušiel som druhý krát…Nikdy som svoje konanie neľutoval, už na mňa niekde čakala osudová žena…V druhom ročníku, keď som mal dvadsať rokov, som sa oženil…S osudovou ženou, s ktorou som prežil celý môj búrlivý život.

Ťahalo Ťa to k umeniu už v detstve?

Áno, už v predškolskom veku som veľa kreslil, na dieťa až príliš veľa, ale „alotriám“ detstva som sa nevyhýbal. Mali sme záhradu, kde som vyčíňal ako Tarzan. Iba kohúta som sa bál. Večne do mňa skákal a tak skončil v polievke. Otec pracoval v tom čase v Mestskej knižnici a nosil domov plné tašky kníh…Vedel som písať už ako päťročný a tak som čítal…i písal, i maľoval…Otcovi vďačím za encyklopedické znalosti z veľa svetových oborov. Od histórie, po zemepis a astronómiu…Poznal som viacero skvelých scenáristov a musím uznať, vzdelanejších ľudí som nepoznal. Vzdelaných vo všestrannom ponímaní.

Ako som už spomínala vyššie, rozhlas odvysielal veľké množstvo tvojich humoristických poviedok a aforizmov. Vieš ich presné množstvo a prezraď nám, ako si sa dostal k tomuto žánru. Kto ťa v rozhlase objavil, kto tam tvoju tvorbu dosadil?

Už na vysokej škole som písal krátke scénky a poviedky, po ktorých rozhlas i printové médiá priam skočili. V Banskej Bystrici vtedy šéfoval „Bystrickému sobotníku“ básnik Mikkuláš Kováč, ktorý vo mne videl potencionál a otcovsky sa ma ujal. Pracoval som s ním roky, pokým sa ma ako autora neujal Ondrík Bosík. Úžasní priatelia…Miki Kováč ma raz spomenul vo svojej básni, dozvedel som sa to na ulici, kde ma iný priateľ o tom informoval…Nasledoval košický Maratón a mnoho iných rozhlasových relácii. Bolo ich dohromady vyše päťsto, dokonca som získal i titul Doktor humoris causa…paradoxne som si výtvarný návrh na čestný diplom navrhol sám…Publikoval som v Roháči, v Smene na nedeľu i v Pravde na nedeľu…tých redakcií bolo dohromady asi osemdesiat, doma i v zahraničí….A to všetko popri štúdiu náročných predmetov, a vtedy som naozaj netušil, že raz budem svoje praktické i teoretické skúsenosti a vedomosti odovzdávať mladej generácii prednáškami z dejín filmu a scenáristiky. Venoval som sa skvelým mladým ľuďom, nakrúcali sme desiatky študentských filmov. Mal som o tvorbe mladých dokonalý prehľad, lebo som ako člen, či dokonca aj ako predseda medzinárodnej filmovej poroty absolvoval celý rad filmových festivalov študentských filmov.

Keďže viem, aký si skvelý rozprávač a tiež viem, že veselých príhod, určite aj z tohto obdobia, máš na rozdávanie, dopraj aj našim priaznivcom a čitateľom aspoň jednu z nich.

Sú ich stovky, ale jeden je príznačný…Len čo som sa po prvýkrát stretol s chlapcami od Beatles, stal som sa „ bítnikom…“ Poézia, dlhé vlasy…Nosím dlhé vlasy po celý život. Raz ma oslovil renomovaný filmový režisér, či by som si nezahral v jeho filme. Tvár nevinného anjela, dlhé vlasy, ale duša zločinca…kriminálnika. Súhlasil som, ale netušil som dopad toho môjho výletu na pole herecké…Nakrúcalo sa aj v Justičnom paláci v Bratislave. Polícia ma polapila ako Jánošíka a čakal ma spravodlivý trest. Vymerali mi niekoľko ročný nepodmienečný trest. Niekoľko krát sa moja tvár ukázala na celú obrazovku… Po premiére filmu ma na internáte zobudila vrátnička so slovami. „Vstávaj, Javorský, volá Ťa mama…“ A veru plakala do telefónu. Ona skutočne uverila, že som sa dal na dráhu zločinca a že pôjdem do basy. Totiž všetci dobre vieme, akí sú ľudia zlomyseľní! Za mojou mamou pribehli susedky a dušovali sa, že neštudujem ,ale som členom podsvetia..bác! Chudera skoro omdlela! Skočil som na prvý rýchlik domov, a prikázal som prešťastnej mamičke upiecť bábovku a pozvať tie protivné ženské na kávu…Bože, aké boli pyšné, keď sedeli vedľa mňa a ja som im rozprával o svojom filmárskom svete. Vtedy by boli prijali aj autogram, keby som ponúkol…

Ďakujem krásne. Teraz prejdem na iný druh tvojej tvorby. Čo a kedy v tebe prebudilo básnika?

Paradoxne v mladosti som poetické pásma režíroval. Boli ich dokonca desiatky. Na strednej škole som napísal jednu báseň spolužiačke a verte, neverte, vlani mi ju v aute, keď ma viezla na stretnutie so spolužiakmi zarecitovala…Myslím, že sme mali obaja v oku nejakú tú slzičku…Poézia sa totiž nepíše! Poézia sa žije. Je to výkrik duše, ktorá trpí, alebo sa raduje…Moja dcéra ma prihlásila na facebook…A vtedy som si všimol poéziu zrelej ženy z Čiech…Jednej z najlepších poetiek za riekou Moravou, a okamžite sa medzi nami rozvinulo akési čarovné puto späté s poéziou. Viedla moje kroky z kroka na krok, odkrývala mi tajomstvá poézie i tajomstvá ženskej duše…bol som vnímavý žiak. Už vtedy som vedel, čo o mne napísala literárna kritika…Vraj som skvelý znalec ženskej duše…Nikto z mužov ženskú dušu nepozná dokonale, a ani ju neovláda. Je to fenomén mužom vzdialený ako Alfa Centauri…Poézia ma pohltila natoľko, že zákonite musel nastať zvrat a manželka ma opäť prinavrátila na zem…Poéziu píšem iba dva roky, z toho asi pol roka som nenapísal ani čiarku…Na stole mám vytlačených vyše 800 strán rukopisov…Netušil som, že pri blúdení dušou nájdem niečo, čo iných osloví a veru, píše mi veľa žien, že moje verše sú im príjemné a tešia sa na každý riadok. Netušil som, že poézia je aj akýsi záväzok talentu voči čitateľom…A aký nádherný…! Ale ja chcem vždy viac, neuspokojím sa s málom. Mojím snom je písať šansóny a zdá sa, že som na dobrej ceste. Obklopil som sa ľuďmi, ktorí dokážu dať mojim riadkom hudobnú podobu. Veľmi sa teším na výsledok…

V poslednej dobe sa Ti otvorili možnosti prezentovať svoju tvorbu na rôznych umeleckých podujatiach. Kde si mal možnosť účinkovať a čím sú pre teba takéto akcie?

Už vlani ma Miro Kapusta v Žiline oslovil pri jeho povestnom čiernom pivečku, žeby som prišiel do Banskej Bystrice na Ars Poetica Neosoliensis. Do Bystrice som vycestoval dva krát, vždy ako divák a veľmi som si obľúbil ľudí, ktorých som poznal iba z tvorby na facebooku…Našiel som to, čo mi chýbalo. Spriaznené duše, ktorým som na počudovanie rozumel…Hovorím na počudovanie, lebo ja sa naozaj básnikom necítim byť. Iba píšem o svojom živote, o živote iných…Prišlo vzácne stretnutie s Tebou Janka, so Štefan Zieglerom, po prvý krát som sa stretol so speváčkou Christy Ashanty, ktorá naspievala pár mojich textov…Naozaj som mal veľkú radosť, a tak som prijal pozvanie do Detvy, kde som sa prezentoval s pár textami. Čítala si jednu z básní, čo ma veľmi potešilo. Zoznámil som sa v Arteske s pár úžasnými ľuďmi, s jej šéfom Marošom Bauerom, s Mirkou Sujovou, skvelou výtvarníčkou, ktorá sa tiež podujala zhudobniť a naspievať moje šansónové texty. Cítim sa, akoby moje sily nepoznali hraníc! A s radosťou som prijal i ponuku prezentovať svoju tvorbu na Banskobystrickej Radnici, opäť na Ars Poetica Neosoliensis. Tu som už vzal so sebou manželku, aby si vychutnala spoločnosť ľudí, ktorých nepoznala. I tu si čítala Janka moju báseň…Asi si založíme recitačný krúžok…Veľa básní sa už objavilo na portáloch iných vydavateľov, a dosť ma prekvapila reakcia z rozhlasu, kde sa prezentujú autori poézie, a editorka relácie mi napísala dosť nezdvorilý list…Tieto akcie sú pre mňa vodou živou, lebo to nekončí spadnutím opony, mám rád tie posedenie a debaty po oficiálnych častiach…Milujem tie nočné rozhovory o svete, o ľuďoch, o umení…Obohacuje ma to.

V úvode som spomínala, že Ti nedávno vyšli tri E-booky. Aký je tvoj vzťah k elektronickým knihám – nemyslím k tým tvojim, ale všeobecne.

E-booky sú pre mňa nový fenomén. Veľa cestujem a tak som si všimol v rukách mladých tablety na čítanie kníh…Je to prispôsobenie sa novej dobe. Nebránim sa, lebo sa takto text každého autora dostane k čitateľovi okamžite…V teple domova…a za prijateľné ceny. Práve v detvianskej Arteske som sa spoznal s úspešnou spisovateľkou a vydavateľkou Emily D. Beňovou, ktorá mi dala ponuku vydávať E booky u nej. Vyšli tri a ďalšie sú už v mojej korektúre. Chystám vydať ďalšiu zbierku básní a román Bubeníčky sú sexy, ktorej obálku umelecky pripravil práve priateľ Štefan Ziegler…Skromný muž, dohodli sme sa na honorári…Tri tatranky…/Už vyplatené!/ Vydavateľka a spisovateľka Zuzka Kuglerová má v počítači môj román Noah, ktorý vyjde snáď až získame grant…Práve román Noah som písal na podnet úžasnej českej poetky…Vychádza veľa románov pre ženy, tie sa aj najviac kupujú. Ja som ako muž napísal román pre ženy, o láske z pohľadu muža, trochu netypické a dokonca bez dialógov…Rád experimentujem nielen ako výtvarník, ale aj ako autor textov.

Aký máš názor na dnešných autorov? Z každej strany počúvam a čítam, že dnes už píše každý, dokonca aj vydáva vlastné knihy, ale číta už len málokto.

Ťažká otázka, nestíham čítať všetko, ale čo sa poézie týka, naozaj píše veľa úžasných stvorení. Mám rád mnoho autorov, nebudem menovať, lebo nechcem ublížiť tým, na ktorých by som pozabudol. Mladá a stredná generácia má silné zastúpenie, ale na staršej generácii je cítiť, čo má prežité. To je v poézie dôležité, nie nádherné obrazy, slovné spojenia, ale prežitok. Báseň musí mať v krvi životnú skúsenosť. Hoci i negatívnu, ale bez nej sa poézia nerodí. Mám z toho veľkú radosť. Dávnejšie som sa na jednom aktíve dozvedel, že po Nežnej sa málo tvorí…Vychádza málo pôvodnej literatúry. Nebolo o čom písať. Nič sme v novej spoločenskej štruktúre nemali prežité. Až súčasné sklamanie nad vývojom spoločnosti a sveta sa ozýva váhavo z tvorby umelcov každej generácie. Spomínam si, že moja prvá rozhlasová hra Sumec, ktoré bola určená Jožkovi Kronerovi, ako hercovi i ako rybárovi, dostala cenu. Jožko si odniesol cenu za herecký výkon a ja za text…Pri vínku sa ma majster Kroner pýtal, kedy som chytil sumca…V živote som jakživ živého nevidel. Mal som iba devätnásť rokov a v texte som bol veľmi odvážny, lebo…Mladosť je odvaha a istá dávka drzosti. Aj dnešná generácia začínajúcich autorov by mala byť viac „ angažovanejšia“ a zaujať stanovisko k spoločnosti, ktorá sa práve buduje. Ak bude mladá generácia mlčať, bude ju budovať iná generácia a to už nemusí byť to pravé orechové…asi tak to vnímam.

Aby sme náš rozhovor ukončili s humorom tebe vlastným, na záver Ťa ešte poprosím ešte o jednu krátku, veselú príhodu z nejakého televízneho nakrúcania, keďže ich máš plnú kapsu.

To je na celý večer i noc…Napísal som pre istú súkromnú spoločnosť štrnásť dielny seriál Encyklopédia Slovenska. Rok som písal a ďalší rok sa realizoval. S mojím štábom, v ktorom som mal za asistenta zavraždeného Paľka Rýpala, sme prebrázdili poctivo celé Slovensko. V mojom štábe boli naozaj fyzicky krásni muži, doslova krásavci, a tak, kdekoľvek sme sa objavili, o záujem dievčat i žien nebola núdza. Boli by nám zniesli aj modré z neba, stačilo načrtnúť…Raz, nakrúcali sme vo Vernári folklórny ženský súbor a potom sme zašli na malé občerstvenie do miestnej krčmy. Do druhého kameramana sa jedna zo slečien okamžite zamilovala tak, že ani dýchať nemohla…Museli ju starejšie v súbore doslova upokojovať. Predo mnou sedela nádherná mamička v kroji a na kolenách mala asi trojročného synčeka. Jedna babka beťárka, najstaršia zo súboru, mu dala do ruky poldeci borovičky. Chlapček borovičku kopol do seba ako starý mazák, ani brvou nehol…! Mamička iba lakonicky prehodila…“ Babka, nedávajte mu piť. Berie penicilín…“ Vtedy som skoro spadol zo stoličky…

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor, Vladko, a prajem Ti veľa tvorivých nápadov a nadšených čitateľov.

Potešenie je na mojej strane, a verím, že sa opäť stretneme, či už na stránkach poézie, alebo osobne pri recitovaní vlastných myšlienok…

vj.